Týždenník XIX.

15:47



Poznáte ten pocit, keď sa na niečo tešíte deň, niekoľko dní, týždeň a možno aj niečo viac než týždeň? Príde to, cítite eufóriu, "TEN" pocit a jediné čo si želáte je svetový mier, aby to neskončilo. Tak presne toto som cítil poslednú sobotu večer. Večer o ktorom hovoríme dodnes a ešte niekoľko dní určite budeme a až sa nestane niečo "prevratnejšie", povieme o tom aj ďalšej generácii. Za posledné obdobie to bol ten "naj" večer.


Nemám však rád rána "po". A následne ani dni "po". Ten pocit, že už je to za nami a že to tak rýchlo zbehlo. Že znova si musíme na tváre nasadiť svoje masky "pracujúco-študujúcej" mládeže, ktorá všetko zvláda a baví ju neustále sa drať niekam dopredu, je to unavujúce.

Späť však k sobote, pre ktorú sme žili niekoľko dní dopredu a päťkrát prehodnotili samotnú kúpu lístkov (nie ani tak kvôli cene, ako kvôli zážitku, ktorý ju sprevádzal), každý jeden song z nového a neskôr aj starého albumu, každého jedného člena kapely a všetky známe gestá speváka. Boli sme totižto na dopredu avizovanom koncerte Charlie Straight (z ktorého som mal náladové výkyvy už dva týždne dopredu a patrične som to prežíval).

V deň "Dé", ktorý by sme mohli nazvať aj deň "eS" (keďže bola sobota) alebo ako ja všetko rád nazývam "Ty víš ktorý deň!", nám nepokrivilo kútiky úst ani klesajúce číslo na teplomeri, či takmer hodinové vystávanie pred vstupom do podniku.
Dnu sme sa dostali medzi prvými (situáciu z apríla, kedy som sa dostal na koncert asi ako predposledná osoba som si tentokrát pre zmenu nechcel zopakovať...) a keďže v tej dobe to v koncertnej sále vyzeralo asi tak živo ako na mojej izbe ráno o šiestej, rozhodli sme sa preskúmať terén. Poobzerať sa po známych tvárach, ktoré sme po dlhej dobe znova radi stretli (a čo si budeme... niektoré aj neradi, ale tak to už dnes chodí). Miestami som mal pocit, že s kolegom sme vzbudzovali u väčšiny prítomných pocit "známych", čo nám následne aj patrične dali najavo (Týmto pozdravujem milé dievčatá nakupujúce u nás na predajni... Najbližšie, až nás uvidíte v práci, ozvite sa!).

Samotný koncert sme si užili, ako máme vo zvyku hovoriť: "najvác!"... Poskakovanie do rytmu, občasný preskakujúci hlas pri spievaní polovice songu na jeden dych, hysterické záchvaty a ruky od začiatku až do posledného okamihu nad hlavami. To sme my a takto si užívame zakaždým, keď sa niekde objavíme! No stojí to za to! A tentokrát to nestálo len za to... Ak Vám totižto Albert po koncerte povie: "Kluci, vy jste tam rádne pařili! Vy jste znali všechny mé texty!", tak na to sa nedá povedať nič iné, než... This made my Day!

(... a výnimočne som nestratil hlas!)









Tvárime sa ako na Vianoce. A?

You Might Also Like

3 komentárov

  1. jeeeej ty si tam bol?!!...oni su perfektniii :) a super riflova bunda :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. super celý článok zas! :) a tá posledná vianočná fotka - vy, on a slečna s banánom alebo neviem čím na tričku :D

    OdpovedaťOdstrániť

//]]>