Mesačník - Január

20:37


Presne pred mesiacom sme s preskakujúcimi hlasivkami na plné hrdlo odpočítali posledné chvíle starého roka a búrlivo privítali ten nový. Na chvíľu všetci popustili uzdu svojmu entuziazmu, objímali ľudí v okruhu dvanástich metrov okolo seba a tešili sa. Len tak, lebo to robili všetci. Nepochybne, minimálne polovica prítomných v hlave už kula plány, ktoré v tomto roku určite splní. To, že prvého januára sa tieto plány rozplynuli ako zápach z ohňostroja na námestí, je zbytočné bližšie rozoberať. A tak som sa tento rok bez jediného predsavzatia zobudil po divokej rozlúčke s minulým rokom...


Prvé prebudenie tohto roka bolo pamätné (a práve teraz preklínam fakt, že blogujem pod vlastným menom a svojou identitou, v rámci čoho nemôžem vždy o všetkom písať...). Po prvotnej eufórii sme sa pomaly spamätali a vrátili sa späť do nášho mesta a každodennej rutiny. A tá vládla takmer celému januáru.

Hmlisto si spomínam na detstvo, kedy mi rodičia a vlastne celý zvyšok staršej populácie (ktorá mala byť samozrejme múdrejšia a skúsenejšia, než som bol ja... dnes o tom pochybujem) prízvukoval, aby som sa snažil riadiť svojim srdcom. Alebo vnútorným hlasom. Niečím nedefinovateľným, čo by nikto iný nemal mimo mňa počuť (a dúfam, že ani nepočuje).
A tak sa občas pristihnem, ako v situácii, kedy neviem ako ďalej (alebo som len lenivý rozhodnúť sa), načúvam vnútornému hlasu. Zakaždým však natrafím na menší problém – vnútorný hlas nie je len jeden. Je ich hneď niekoľko a navzájom sa prekrikujú. A tak nie je ničím výnimočným, že ráno čo ráno, ešte počas stavu „levitácie“ mi jeden z nich hladká sebavedomie a s láskou našepkáva: „Nevstávaj! Posuň budík o polhodinu neskôr.“, zatiaľ čo iný na mňa priam vrieska: „Obleč si župan, uvar kávu a sprav raňajky!“. Proste každodenná ranná dilema pokračuje aj v roku 2013...

Okrem hádok mojich vnútorných hlasov ma aj naďalej sprevádzajú ranné boje so sebou samým pred zrkadlom, schyzofrenické preberanie medzi jednotlivými príchuťami čajov, vracanie sa z výťahu späť domov po zabudnuté veci či beh za zmeškaným autobusom a následné zdvihnutie imaginárneho prostredníka (a niekedy nie len imaginárneho...). Jednou vetou, „magickým prechodom“ do nového roka sa toho veľa nezmenilo a ja sa ďalej veziem v zabehnutých koľajách.

A spolu so mnou zjavne aj zvyšok obyvateľov. Denno-denne vídam v rannom autobuse smerom do centra ľudí vo vyblednutých prešívaných bundách, s pletenými doplnkami ktoré v tomto živote ešte nepocítili dotyk odžmolkovača a natrhnutými igelitkami v rukách. Stretávam sa s ubiehajúcimi pohľadmi a výrazom v tvári „len sa nepozri do očí“. Spoza okien na mňa špúlia svoje botoxom naplnené pery „kvázimodelky“, hviezdy billboardov reklamujúcich najlepšie požičovne spoločenských šiat v meste.

Keďže netrpím sebadeštrukciou, sám seba zakaždým vytrhávam z tejto reality. Z tašky (podotýkam nie igelitky) vyťahujem knihu, do uší si púšťam jeden z obľúbených albumov a hneď mi je viac „ej“. Celý január (doslova, dočítal som ju v posledný januárový deň) mi robilo spoločnosť „Päťdesiat odtieňov sivej“. Názov dokonale zapadajúci do týchto zimných mesiacov.

Hovorí sa, že každý má svoju temnú stránku, túžby o ktorých nehovorí. To zrejme zlákalo niekoľko miliónov čitateľov po celom svete (medzi nimi môjho Džízisa, ktorý mi knihu doniesol...ďakujem).
Mám pocit, že väčšina sa (aj) na podnet tejto knihy tak trochu viac rozhovorila. Stačí niekomu spomenúť, čo čítate, usmiať sa a už viete, čo doma robí. Vážne! Ja sa po jej dočítaní zmôžem len na konštatovanie, že ma teší fakt, že nepatrím medzi 20miliónov fanúšikov, ktorí túžia len po tom, aby boli priviazaní k radiátoru... A teší ma aj fakt, že svoju myseľ môžem zabávať predstavou toho, kto mi čo porozprával o svojich domácich radovánkach (svetu vládne zverstvo, hah!).

A tak, v posledný januárový deň môžem uplynulý mesiac zhrnúť ako tri desiatky dní, ktoré sa niesli v odtieňoch šedej (v spomínaných päťdesiatich a aj zvyšných, ktoré predstavovali súhrn farieb, ktoré som nosil najradšej). Šedá sa striedala s neónovožltou farbou zvýrazňovačov a zažltnutými listami skrípt. Nasledovali skúšky a dvojtýždňová návšteva chrípky. Proste mesiac ako zo sna... 

A aby ste boli v obraze, tento rok mením Týždenník na Mesačník. Predsa len, mesačnú periodicitu je ľahšie dodržať než tú týždennú a je veľká pravdepodobnosť, že február už nestrávim v posteli a napíšem Vám aj o niečom inom, než o tom, ako sa spoluobčania nestarajú o svoje oblečenie a hanbia pozrieť do očí. Ale je to pravda!

Na záver niečo málo z môjho januára v obrazoch:


Na prelome starého s novým sa odhaľovalo. Viac a viac...
... a prvého januára sme si užili trochu viac sladkého.
Žúrovali sme aj s Annou...
... a následne zhadzovali vianočnú kapustnicu v posilňovni.
V januári sme sa učili (veľa... veľmi!)...
... a zošit so sovami neraz skončil pohodený v rohu izby.
A po skúškach sme sa odmenili...
... aj týmto...
... a ešte aj týmto (kožené ramená, yes!).
A zaobstarali sme si aj zvieratko.
A následne sme si už len užívali ničnerobenie... 
... a prácu, samozrejme.
Občas nám bola zima...
... a občas nám proste bolo dobre.
A sem-tam nám trochu aj nasnežilo...

... a po snehu sme ochoreli a pozerali rozprávky. Každé ráno.


Na konci mesiaca sme listovali v najkrajšej knihe z našej knižnice...
... a pili kávu s mamou...
... a pri listovaní v časopisoch sme našli túto zaujímavú stránku :)
A koniec koncov nás január aj celkom unavil.
Hovorím, unavil.

You Might Also Like

7 komentárov

  1. nieee ja chcem týždenníky :D sem tam nasnežilo??! mne sa zdalo že nasnežené bolo celý január :D
    ...krásne slová ako vždy :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. sem-tam asi preto, že som si sneh "užil" približne tri dni, ináč som bol vždy zavretý doma, bleh..

      Odstrániť
  2. Genial las fotos y muy buenas muchas cosas de ellas...
    Abrazo, Germán

    http://urbanmanbas.blogspot.com.ar/

    OdpovedaťOdstrániť
  3. krasne fotky, a super pohodovy clanok as usual. keby bolo podla mna, pises si dennik a nie tyzdennik/ mesacnik :)) 50 shades of grey ma vobec nelaka, kusok som si precitala ked som bola u kamosky a vobec ma to nebavilo ani nezaujalo..

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. keby bolo podľa mňa, deň by mal štyridsať hodín a písal by som aj ten denník! :))))

      ďakujem ;)

      Odstrániť
  4. woow, tak príjemne sa mi to čítalo :) bude mi ľúto za Týždenníkmi, ale aspoňže je tu Mesačník :D teším sa na ďalší, a potom ďalší, a ďalší!
    a neskutočne nádherné fotky.. :)

    OdpovedaťOdstrániť
  5. To je peknee :) Aj text, aj fotecky :) No, nie kazdy den je nedela, ale februar snad budes mat lepsi :)

    OdpovedaťOdstrániť

//]]>